V mojom živote je modlitba veľmi dôležitá. Povedala by som, že je to základ môjho života, môjho duchovného života. No vždy to tak nebolo. Nie je to na chválu, ale skôr na zamyslenie, ako veľmi musel Pán do môjho života zasiahnuť, aby som dostatočne poznala a uvedomila si dôležitosť modlitby pre život kresťana. Preto by som sa teraz po mnohých rokoch chcela ohliadnuť a zaspomínať na to, ako Pán v mojom živote konal.
Bola vychovaná rodičmi, ktorí boli obaja oddaní Pánovi. Vernosť a nasledovanie Pána bolo pre nich prioritou. Takže som od malička vyrastala v prostredí plnom lásky, poslušnosti a oddanosti Pánovi. Doma som veľa o Pánovi a Jeho živote počula. Chodila som do besiedky a na rôzne detské tábory, ktoré poriadali znovuzrodení kresťania. Takže som od útleho detstva žila pod zvukom Božieho Slova a na svojich rodičoch som mohla denne pozorovať život kresťanov celým srdcom oddaných Pánovi. Už ako dieťa som vedela čo sa v Biblii píše. Takže som celkom dobre ovládala mnohé pravdy z Písma. Modlila som sa preto, že ma tak viedli rodičia, no neprikladala som k modlitbám svoje srdce.
Jedno leto, mala som asi 8 rokov som znovu bola na detskom tábore, ktorý poriadali znovuzrodení ľudia. Pamätám si dodnes, že nám tam hovorili o Pastierovi a stratenej ovečke. Po tomto príbehu sme sa modlili viaceré deti a medzi nimi aj ja a sme požiadali v modlitbe Pána Ježiša, aby sa stal aj ich a mojim Pastierom. Myslela som si, že od toho dňa sa môj život výrazne zmení, no nič sa nezmenilo. Moje modlitby boli naďalej rovnaké a moje správanie sa tiež nejako výrazne nezmenilo. A tak som žila svoj život tak ako predtým. No Pán mal so mnou plán, o ktorom som ja nevedela. Aký bol?
Keď som mala 10 rokov Pán zasiahol do môjho života a zmenil ho v okamihu o 180 stupňov. Bolo to v jeden krásny jesenný deň, ktorý začal úplne normálne. Tento deň si však budem pamätať celý svoj život. Prečo? Na jednej vyučovacej hodine som zrazu začala vnímať spolužiakov a učiteľku akoby sa mi veľmi vzďaľovali a potom som sa prebrala ako ležím na zemi pri lavici. O chvíľu prišli moji rodičia a odviezli ma k lekárke a od nej sanitkou do nemocnice. Tam mi urobili veľa vyšetrení a stanovili diagnózu EPILEPSIA. Vtedy sa zmenil môj život a zmenili sa aj moje modlitby. Mojou modlitbou a zároveň otázkou, ktorú som denne kládla Bohu ale aj rodičom bola otázka: „ PREČO PRÁVE JA?“ Sama seba som dlhé roky ľutovala. Moji rodičia ma nikdy neľutovali aj keď sa to často nášmu okoliu nepáčilo. Nedali mi pocítiť ľútosť alebo menejcennosť. Naučili ma robiť všetko. Boli na mňa, priznám sa, prísni a to sa mi zo začiatku nepáčilo. Ale práve toto bol ten správny spôsob a som zaň veľmi vďačná. Pán ma učil tiež a postupne sa začali meniť aj moje modlitby, postoj k Nemu a s ním aj môj život.
Pán mi pomohol a moje modlitby nadobúdali nový rozmer. Modlitba sa stala pre mňa životne dôležitá. Pán začal ku mne hovoriť. On odpovedal na moje prosby. Aj keď nie vždy Jeho odpoveď bola taká ako moja túžba. No na mnohé moje modlitby Pán odpovedal kladne a to ma povzbudzovalo v ďalšom modlitebnom živote. Pán ma cez modlitby aj učil. Učil ma vlastnostiam, ktoré mi predtým chýbali alebo mi boli cudzie. Naučil ma trpezlivosti, vytrvalosti, láskavosti, dôvere a spoľahnutiu sa na Neho. Naučil ma vždy hľadať čo je Jeho vôľa, počúvať Jeho hlas a čakať na odpoveď aj keď som na niektoré odpovede čakala aj viac rokov.
Modlitba sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho každodenného života. Potrebujem modlitbu ku svojmu životu tak, ako človek potrebuje dýchať, aby žil. Som Pánovi vďačná za všetko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára